fcielkin blog

Ako si tak včera večer sedím pri počítači, zaregistrovala som periférnym videním nejaký pohyb. Pozriem lepšie a po závese si  pochoduje pavúk. Keby pavúk, pavúčisko to bolo. Telo centimeterové a s nohami mal asi päť centimetrov. Bŕŕ. Vyskočila som od počítača, lebo ten zver bol odo mna tak asi meter ďaleko. Spolubývajúci sa k problému postavil rovnako ako ja, to znamená, že pavúka pozoroval spoza rohu a potom sa rozhodol, že ide radšej spať. No a čo ja úbohá stvora? Napadlo ma, že by som ho mohla prikryť pohárom a vyhodiť, ale to by som sa k nemu musela priblížiť. To teda nie! Zobrala som teda lavór, vyzbrojila som sa rúrou z vysavača a milého pavúka som pod ten lavór schovala. Aby mi nedajbože v noci do izby nevliezol.
Ráno sa zobudím a pozerám, že spolubývajúci má perinu vyhodenú pred izbou. Pavúk ušiel! To bolo prvé, čo mi napadlo. Ale potom som skontrolovala lavór a bol na svojom mieste. Po krátkom pátraní som našla v predsieni pekný, veľký exemplár ... chrústa. Keď vyšiel Will z izby, tak sa pýtam, čo sa deje. A on, že: taký veľký, strašný chrobák mi vletel do izby. Chrústy ma nechávajú chladnou, tak som zobrala pohár, kus papiera a chrúst putoval von oknom.
Teraz večer sa pýtam Willa, že čo s pavúkom. A nadhodila som, že ja som bojovala s chrústom... Myslím, že to bol dostatočne silný argument, lebo Will si dal povedať a predviedol môj pohár-papier manéver, pričom ja som asistovala pri odklápaní lavóra opäť vyzbrojená rúrou od vysavača, aby som nebola tej potvore (teda pavúkovi) moc nablízku.
Ale inak mám zvieratká rada :-)